Výstavba nového farského kostola

Výstavba súčasného farského kostola prebiehala fázovo. Najskôr sa rozplaniroval terén starého kostola. Práce sa prevádzali ručne, čo nebolo jednoduché. V okolí pôvodného kostola sa nachádzal do konca 19. storočia cintorín. Pôvodný kopec takmer lemoval kostol a boli tam vyrastené mohutné moruše. Pod nimi sa našli viaceré hromadné hroby. V tých sa nachádzali ľudské pozostatky zaliate vo vápne. Tieto telá farníci uložili do troch hromadných hrobov. Najväčší z nich sa nachádza pod hlavným oltárom súčasného kostola. Následným problémom boli zaťažkávacie skúšky nového terénu. Tie sa niekoľkokrát museli opakovať, pretože západná časť svahu klesala.

Veľké ťažkosti spôsoboval stavebný materiál, ktorého bolo všeobecne v povojnovom Československu málo. Situáciu zhoršili aj dva nové cirkevné zákony z roku 1949. Zákon číslo 217– zákon o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné (SUC). Bola to inštitúcia, ktorá mala zabezpečiť dozor štátu nad cirkvou. Tento úrad mal zastupovať vládu pri rokovaniach s cirkevnou hierarchiou. Zákon číslo 218 – zákon o hospodárskom zabezpečení cirkvi. Tento zákon hovoril o tom, že cirkevní hodnostári sa stanú štátnymi zamestnancami. Na dokončenie stavby bolo treba vybaviť evidenčný list.

Právomoc prešla z povereníctva výstavby na Povereníctvo školstva. To farníkom oznámilo, že majú naplánované stavby škôl a preto sa stavba kostola odkladá na neurčito. Správca fary vdp. Jozef Hudec preto požiadal nadriadené orgány, aby stavbu preradili do kompetencie KNV. Stalo sa. Po tomto preradení intervenoval na KNV 14 krát, aby sa mohlo pokračovať v stavbe, ale bezvýsledne.

Stavebná firma už chcela rozobrať lešenie a preniesť ho na inú stavbu. V lešení však mala farnosť veľa vlastného dreva, preto to kňaz nedovolil urobiť. Už bolo potrebné dať iba omietku. To dokážu urobiť 4 murári a 14 pomocní robotníci, o ktorých sa sám postará. Nebude teda odčerpávať pracovné sily zo štátom plánovaných stavieb, ako mu bolo vytýkané. Potom prišlo vyrozumenie od KNV, že on nie je kompetentný rozhodnúť o dostavbe kostola.

Kňaz išiel osobne do Nitry na KNV, aby sa k veci vyjadrili, kto teda preberá zodpovednosť. Žiaden z úradníkov sa však nechcel k tomuto vyjadriť. Potom svorne odišli do vedľajšej miestnosti vypočuť si závery: „Stavbu nemožno povoliť z toho dôvodu, lebo by tým podporili baštu klerikálnej reakcie.“ Keď sa vrátili ku kňazovi a chceli mu dať vyhýbavú odpoveď, otvorene povedal, že si ich argumenty vypočul za zatvorenými dverami. „Vyprosím si konštatovanie, že je kostol baštou reakcie. Je dielom robotníkov, baníkov i komunistov, ktorí naň obetovali peniaze i prácu. Viac po úradoch chodiť nebudem. Stavbu dokončím na vlastnú päsť.“ Tak i urobil.

V roku 1949 boli dokončené omietky, v roku 1950 vnútorná dlažba, maľba a vnútorné zariadenie. Bohužiaľ už sa nikdy nepodarilo dokončiť ústredné kúrenie na tuhé palivo.